Jom Kippur – Deň zmierenia – je najväčší židovský sviatok. Izraelské ulice sú bez áut, plné ľudí kráčajúcich do synagógy. Sú hladní, pôstom pykajú za svoje hriechy. Všade je ticho, nevysiela televízia ani rozhlas. V roku 1973 pripadol tento pohyblivý sviatok na 6. októbra. Okolo druhej popoludní ticho preťali sirény ohlasujúce letecký poplach. Prezieravejší si zapli rádio. Napriek sviatku sa odtiaľ ozvalo, aby utekali do krytov. Začala sa vojna, ktorá Izrael pripravila o viac ako 2500 ľudí a vojenskú aj špiónsku pýchu. Bola tiež potvrdením blízkovýchodnej premisy, že Arabi môžu prehrať mnoho vojen, ale Izrael ani jednu.
Izrael je aj 35 rokov po jomkipurskej vojne plný analýz, memoárov a debát. Keďže veľká časť vtedajšieho establišmentu už nežije, stráca sa aj zdržanlivosť k otcom zakladateľom a hovorí sa o veľkých zlyhaniach vyplývajúcich z tzv. „koncepcie“. Strategický vojenský koncept tvrdil, že Arabi sa po vojne v roku 1967 neodvážia zaútočiť. Egypt, ktorý vtedy prišiel o Sinaj, vraj nemal dostatočnú výzbroj a Sýria, ktorú Izrael obral o Golanské výšiny, bez Egypta do vojny nepôjde.
Vojaci aj politici sa „koncepcie“ držali napriek signálom, že Egypt a Sýria podporované peniazmi zo Saudskej Arábie sa chystajú na šialený krok. Egyptský prezident Sadat o tom hovoril pri každej príležitosti, armády oboch krajín sa týždne zhromažďovali pri hraniciach s Izraelom, vzdušné incidenty boli pomerne časté a najnovšie zbrane zo Sovietskeho zväzu tam prúdili takmer nepretržite.
Izraelská vojenská rozviedka „skočila“ Arabom na zdanie pokoja. Kasárne nepriateľa sú poloprázdne, dôstojníci dostali voľno na púť do Mekky a vojaci sa kúpu v mori, informoval vojenský štáb.
Až 3. októbra vojenský rozviedčík Benjamin Siman Tov predložil správu o „cvičení“ Egypťanov na brehu Suezu. Tvrdil, že sa chystajú zaútočiť a cvičenie je krycí manéver. Tovova správa sa však nedostala vyššie. Vojenská rozviedka sa spamätala až 5. októbra, keď už bolo jasné, že vojna je neodvratná. Náčelník generálneho štábu David Elazar dostal 6. októbra nadránom šifrovaný telegram šéfa Mossadu z Paríža, že útok sa začne pri západe Slnka. Začal sa o druhej popoludní.
Elazar požiadal premiérku Meirovú a ministra obrany Mošeho Dajana o preventívny útok na Sýriu. Odmietli, rovnako ako totálnu mobilizáciu. Meirová chcela, aby bolo jasné, že Izrael bol napadnutý. Tak jej to poradil americký minister zahraničných vecí Henry Kissinger. Niektorí vojenskí historici tvrdia, že ak by sa židovský štát odhodlal na preventívny útok, mohol do šiestich hodín zlikvidovať 90 percent sýrskych protilietadlových rakiet.
Až o 9,30 hod. ráno 6. októbra bola v Izraeli vyhlásená mobilizácia 100 000 príslušníkov obrnených zborov. O 14,05 hod. vykonalo egyptské letectvo rozsiahly úder na Bar Levovu líniu a delostrelecké postavenia Izraela a o 14,35 prekročili egyptské prepadové jednotky, 
nasledované pechotou a obojživelnými tankami, Suezský prieplav. V tej dobe zároveň začal mohutný sýrsky letecký a delostrelecký útok na izraelské pozície na Golanských výšinách. Útok z tohto smeru ohrozoval Izrael viac a preto sa izraelský štáb rozhodol najprv čeliť útoku zo severu. Už v po delostreleckej príprave sa na slabé izraelské postavenia na Golanoch vrhli dve sýrske tankové divízie s 800 tankami a 3 pešie divízie v obrnených transportéroch. Izrael bol v zovretí. Hlavne postup Sýrie bol rýchly. Izraelu trvalo niekoľko dní, kým dopravil zálohy na potrebné miesta. Jeho leteckú silu výrazne oslabili sovietske rakety zem-vzduch. Napriek tomu Golanské výšiny izraelské jednotky udržali.
Zlom nastal 11. októbra, po tom čo sa vďaka izraelským posilám podarilo najprv zadržať sýrsku ofenzívu a potom prelomiť sýrsku obranu a 3 izraelské divízie sa rútili k Damasku. Dňa 14. októbra zvrátil Izrael po ťažkých tankových bojoch u Gidi situáciu na Sinaji a Egypťanov zatláčal domov. V tankovej bitke u Gidi sa stretlo viac než tisíc egyptských tankov so 430 izraelskými tankami. Skúsené izraelské posádky a kvalitné izraelské velenie prinieslo Egypťanom v tejto bitke drvivú porážku. Stratili viac než tristo tankov, pričom straty Izraela boli zanedbateľné.
Postupu Izraela po prvých dňoch strát pomohli aj americké letecké mosty. Po váhaní ich týždeň po začiatku vojny otvoril prezident Nixon. Sovieti Damask aj Káhiru zásobovali sústavne. Ostatné arabské krajiny posielali vojakov aj zbrane. Použili aj vydieranie ropou – obmedzili jej produkciu a jej cena stúpla o 70 percent.
Dňa 16. októbra požiadal egyptský prezident Sadat sovietskeho predsedu vlády Kosygina,
aby začal vyjednávať o zastavení bojov. Napriek prímeriu vyhlásenému na 22.10.1973 postupovali izraelské tanky takmer bezbrannou egyptskou krajinou pozdĺž Suezského prieplavu na juh. Keď si konečne Sovieti a Egypťania 24.10. vynútili prímerie, stáli izraelské jednotky na brehu Suezského prieplavu, 8000 Egypťanov bolo zajatých a ich 3. armáda s 20000 mužmi bola beznádejne obklúčená v púšti.
Počas tejto vojny padlo 7700 Egypťanov, 8000 ich bolo zajatých, Sýria stratila 3500 mŕtvych a 1000 zajatcov, celkom stratili arabské krajiny asi 2000 tankov a 5000 lietadiel. Izrael stratil 804 tankov a 114 lietadiel, padlo 2552 zranených bolo viac než 3000 izraelcov, z čoho vysoké percento tvorili dôstojníci.
Káhira však získala sebavedomie a stratenú česť. Hovorí sa, že to bola hlavná príčina vojny. Egypt sa stal Izraelu rovnocenným partnerom a ďalšie roky mohol vyjednávať o mieri.
Izrael síce z vojenského pohľadu dosiahol pôsobivé víťazstvo, ale z vojny vyšiel oslabený. Prejavila sa závislosť od Američanov, zlyhali elity. Agranatova komisia, ktorá vyšetrovala okolnosti začiatku vojny, zverejnila na jar 1974 správu. Bola to časovaná bomba, ktorá zmietla vojenské vedenie štátu a dotlačila k rezignácii premiérku Meirovú. Začal sa tak úpadok izraelskej ľavice, ktorá štátu vládla od jeho vzniku.
